Tieto riadky sa dostanú paralelne aj ku čitateľom v maďarčine v týždenníku Szabad Újság (Slobodné noviny) na južnom Slovensku.
Možno, že si ešte aj Vy pamätáte bývalé prvomájové oslavy, preto vás ubezpečujem, že nechcem písať o prvomájových sprievodoch.
O to viac ma zaujíma, čo sa stalo s prácou, ktorú oslavujeme 1. mája. A najmä to, čo sa stalo so mzdou, ktorá za ňu prináleží.
Nedávno som sa vrátil z Manchestru, kde som krátko študoval vznik a históriu robotníckeho a odborového hnutia. V meste, kde pred vyše dvesto rokmi vznikla industriálna veľkovýroba. Jedným z výsledkov môjho bádania je to, že sa musíme rozlúčiť s pojmom robotníckej triedy. Tá už neexistuje. V EÚ je v dôsledku moderných výrobných technológií čoraz menšia potreba klasickej fyzickej pracovnej sily. Takéto pracovné činnosti sa presťahovali na východ alebo do Ázie. Ľudia však zostali tu a žiadajú prácu. Každá vláda Slovenskej republiky si musí uvedomiť, že za aktuálnych podmienok nedokáže zabezpečiť prácu pre každého.
Človek sa doteraz mohol dostať k peniazom dvojakým spôsobom. Buď ich dostal výmenou za vykonanú prácu alebo mal príjem zo svojho majetku. Dostatok práce niet, a na majetok sa môže spoľahnúť len málokto. Musíme zaviesť tretí zdroj príjmu, a to garantovaný mesačný príjem pre nepracujúcich. Nielen na niekoľko mesiacov, a nie až po splnení istých podmienok. Príjem, ktorý plynie hoci aj do konca života. Nie však viac ako vyžaduje životné minimum. Aby sa vždy viac oplatilo pracovať.
Najdôležitejšou úlohou štátu je postarať sa o sociálnu bezpečnosť svojich občanov. Preto s veľkým prekvapením počúvam návrhy, ktoré by dlhodobo nezamestnaným zabezpečili len jedno teplé jedlo denne. Takéto predstavy sú odtrhnuté od dnešnej reality Slovenska, a do popredia stavajú záujmy úzkej vrstvy. A tých, ktorí si nedokážu nájsť adekvátnu prácu, prezentujú ako druhotriednych občanov.
Na 1. mája, no, žiaľ, nielen vtedy, už neoslavujeme prácu. Veď fabriky boli zatvorené, pričom čoraz zriedkavejšie vyslovujeme aj slovo „fabrika". Bol zrušený cukrovar v Dunajskej Strede, komárňanské lodenice sú len spomienkou na ich niekdajšiu silu, v Štúrove už nie je papiereň, vo Fiľakove sa už nesmaltuje a nepracuje ani rimavskosobotský pivovar. Vo výpočte by sme mohli pokračovať mnohými miestnymi podnikmi. No o to dôležitejšia je otázka, kto zabezpečí peniaze ľuďom, ktorí zostanú bez práce? Prirodzene, každý sa môže spoľahnúť sám na seba. Najmä na seba. V druhom rade by sa však mal spoľahnúť na to, že dosiahneme, aby štát zodpovedal za svojho každého občana, a aby každý, hocikedy a na akýkoľvek dlhý čas mal nárok na životné minimum!
Szilárd Somogyi
